Parížske zázraky
Dievča / čo sa pretekalo / s rýchlovlakom / aby sme boli spolu / aspoň chvíľočku / dlhšie... |
Roztočený kruh osudu, ktorého koniec tak roztomilo míňa začiatok. Jedinečná chuť okamžikov pokoja pred zúrivým hromobitím. Závratne precítený pokoj. Lomcujúca, všeobjímajúca, neukojiteľná radosť.
Impozantne antracitová černoška s poprsím v nadživotnej veľkosti. Na prste zlatá obruč s pravekými muškami zakliatymi v kusisku jantáru, ktoré vo mne vzbudzovalo dojem závažia. Jej duša bola buď inde alebo všade. Jasná čarodejnica!
Horizont, zvyčajne tak dôstojne nemenný, radostne unikajúci pohybom spomaleného času. Projektil svištiaci kúzelnou slnečnou hmlou, za ktorou na mňa čakala Mademoiselle Paris.
Náhle oživené svety mojej predstavivosti sa mrvili, smiali i škerili. Čas sa spomalil. Zdalo sa mi že stojím a okolo mňa vysokou rýchlosťou obteká slepý dav. Keby som tak niekomu dokázal ukázať, čo mám práve v hlave!
Oproti sa mi ako povodeň vyrútila vlna krikľavo pestrého davu na kolieskových korčuliach. Krásna policajtka s dlhými rozviatymi vlasmi. Žasol som poznaním, že taký tvor ozaj existuje. Bola tiež na korčuliach. Tisícky duší na kolieskach. Bicykle tých najzvláštnejších tvarov, všakovaké vynálezy, dokonca vozíčkári, proste všetko čo vie jazdiť a nepotrebuje na to motor.
V tom sa však prihodil skutočne nápadný zázrak. Na tom parížskom chodníku, v tme bulvárnych svetiel obrovského Paríža som znenazdajky narazil... do kamarátky Lenky z Popradu!
Zostala celkom bez dychu, neveriaco na mňa zírala, akoby som bol nejaký prelud; telefón zabudnutý na uchu.
Ja som sa len usmieval. Zázraky mi pripadali tak úplne bežnou vecou! Nemal som síce chuť sa s nikým vidieť ale to, že sme sa takpovediac zrazili v mnohomiliónovom Paríži, v tme na obrovskom bulvári, ma naplnilo presne tou Radosťou, ako sa o nej píše v Karpatských hrách!
V tom okamihu som začal šílene blázniť a celý zvyšok dňa sa niesol v čomsi hodne vzdialenom od sveta, ktorý bežne považujeme za skutočný. Plávali sme ulicami, smiali sa, svišťali metrom, pili pivo a napchávali sa čokoládou medzi vianočnými stromčekmi a bozkávajúcimi sa milencami, pod vyhľadávacím lúčom stopujúcim Bin Ladina, Panteón, Latinská štvrť, ostrovček Saint Louis, Marais, ...
Nakoniec sme sa ako muchy po stene vyplazili hore šikmou stenou na samotný vrchol parížskeho štítu Montmartre. Tam čakala Amelie a jej výhľad na tmavý Paríž so všetkými tými orgazmami. Milióny hviezd. Ticho. Konečne doma.
| Mons Martyrium Chudák pán Denis. Ako dôstojne podišiel k svojej zoťatej hlave, zodvihol ju a ticho odkráčal. Ten mocný pokoj tu po ňom zostal. |
Ticho... alebo zákaz hluku? Slušné oblečenie a chovanie... alebo skostnatelosť? Plagáty v zlej angličtine a plné výkričníkov, ako napríklad tento:
Prišla mi na um báseň Benátky od Paľa Hudáka.
Tu sme ho ale zasa stretli na takom malom námestíčku. Hovoril si po francúzsky Louis, objal Lenku s tým, že ho úplne očarila, a že ju zato nakreslí nie za 400 frankov, ale len za stovečku! Bol dojemný, chudera cena bezmocne klesala na štyridsať a my sme sa strašne smiali, očarení jeho hrou a šarmantným prevlekom.
Vačšinu života som sa karikatúristom vyhýbal oblúkom, pretože mi nemohli uniknúť ich veľavýznamné gestá, v ktorých krivkách som bezpečne rozpoznával končiar zasadený v mojej tvári, no teraz ma osud dobehol. Kým som sa menil na umelecké dielo, pritmolil sa k nám malý Poliak od Varšavy, ktorý tam tiež pobehoval s bielymi výkresmi a uhlíkom. Na moju otázku, či je turista alebo emigrant, začal výskať "Európan! Som predsa Európan! Európan!" Desať minút nato som od kartografa ľudských tvárí Louisa odchádzal so svojou prvou karikatúrou v živote. Nosisko ako obrovský cencúľ, drevorubačská brada, rozosmiate oči pod klobúkom...
Lenka ma prekvapila krásne prepracovaným opisom typickej Parížanky: vraj čierne nepriesvitné pančuchy, sukňa tesne nad kolenami, nízke topánky, jednoduchosť, nič blýskavé, ľahkosť. Brilantné!
Z tmy vyplávala krásna čašníčka žiariaca pri každom náznaku ľudského kontaktu, veľké tmavé oči, taliansky typ, smutne krásne tvary. Na stene Brel a Brassens.
Non je ne regrette rien
| Non! rien de rien Non! je ne regrette rien Ni le bien Qu'on m'a fait Ni le mal Tout ca m'est bien egal Non! rien de rien Non! je ne regrette rien C'est paye Balaye Oublie Je me fous du passe Avec mes souvenirs J'ai allume le fue Mes chagrins, mes plaisirs Je n'ai plus besoin d'eux Balayes mes amours Et tous leurs tremelos Balayes pour toujours Je repars a zero |
Non! rien de rien Non! je ne regrette rien Ni le bien Qu'on m'a fait Ni le mal Tout ca m'est bien egal Non! rien de rien Non! je ne regrette rien Car ma vie, car mes joies Aujourd'hui, ca commence avec toi |
La Boheme
| Je vous parle d'un temps Que les moins de vingt ans Ne peuvent pas connaître Montmartre en ce temps-la Accrochait ses lilas Jusque sous nos fenętres Et si l'humble garni Qui nous servait de nid Ne payait pas de mine C'est la qu'on s'est connu Moi qui criait famine Et toi qui posais nue La boheme, la boheme Ça voulait dire on est heureux La boheme, la boheme Nous ne mangions qu'un jour sur deux Dans les cafés voisins Nous étions quelques-uns Qui attendions la gloire Et bien que miséreux Avec le ventre creux Nous ne cessions d'y croire Et quand quelque bistro Contre un bon repas chaud Nous prenait une toile Nous récitions des vers Groupés autour du poęle En oubliant l'hiver La boheme, la boheme Ça voulait dire tu es jolie La boheme, la boheme Et nous avions tous du génie |
Souvent il m'arrivait Devant mon chevalet De passer des nuits blanches Retouchant le dessin De la ligne d'un sein Du galbe d'une hanche Et ce n'est qu'au matin Qu'on s'assayait enfin Devant un café-creme Epuisés mais ravis Fallait-il que l'on s'aime Et qu'on aime la vie La boheme, la boheme Ça voulait dire on a vingt ans La boheme, la boheme Et nous vivions de l'air du temps Quand au hasard des jours Je m'en vais faire un tour A mon ancienne adresse Je ne reconnais plus Ni les murs, ni les rues Qui ont vu ma jeunesse En haut d'un escalier Je cherche l'atelier Dont plus rien ne subsiste Dans son nouveau décor Montmartre semble triste Et les lilas sont morts La boheme, la boheme On était jeunes, on était fous La boheme, la boheme Ça ne veut plus rien dire du tout |
Milujem nočný Paríž v hodinách, keď aj v tých najútulnejších kaviarňach stoličky zdvihnú nohy do vzduchu a zaspia na stoloch, keď sa z noci vytavia
čistučko roztrblietané kvapky lásky, ktorá neuznáva žiadne obmedzenia. Vtedy už niet nebezpečia, aby človek na ulici narazil na niekoho nudného.
| Pouličná ženská s vyhasnutou tvárou a cigaretou v ústach ma pýta oheň. Nemôžem jej vyhovieť no moja záporná odpoveď jej rozpáli oči a vykríkne: "Kto nemá oheň nemá srdce!" Nato sa obaja strašne úprimne rozosmejeme a prázdne ulice sa k nam pridávajú ozvenou. |
To už som to nevydržal, vbehol som do akejsi po-polnočnej nonstop kaviarne plnej pouličnej zberby, objednal som dve kávy: jednu sebe a druhú Tebe, a ešte než som dosadol na príšerne neparížsku umelohmotnú stoličku, už sa mi z pera pustil tento vodopád slov. Príbeh, ktorý snáď nie je veľmi reálny, ale potom, prečo by mal byť? Možno že naše sny sú tou pravou realitou, zatiaľ čo bežná skutočnosť sa nám len sníva. Závisí len na uhle pohľadu. A na fantázii. Ešte aj tá veľmi hmatateľne neromantická kaviareň bola pre mňa úplne iná.
My vám tu ponúkame Čas. Môžeme vám k nemu naservírovať aj dobrú kávu a kývnuť na muzikantov. Ale za sny, za tie nám neďakujte, mladý pane. Tie sú len vaše... |
Veľké sny sa niekedy naozaj plnia. Rozprávky nie sú výmyslami, ale reportážami zo skutočného sveta, z ktorého sa väčšina ľudí bohužiaľ vymkla. Zázraky vidia len tí, ktorí v ne neprestanú veriť...
P.S. Na druhý deň ma čakala konferencia. Zážitok čakal na prestávku. Práve som hovoril som s jedným Francúzom, čo nevedel dobre po anglicky, takže mu to šlo veľmi pomaly. Dokonca som získal pocit, že nerozpráva, ale rodí slová. V pauzách medzi jeho ratolesťami moju pozornosť vábila jemná, tichučká hudba na pozadí všeobecnej vravy. Párkrát som sa pristihol, že napínam uši, aby som ju lepšie počul, pretože mi bola akosi povedomá. Potom neočakávane došlo k okamihu poznania. Môj chlebíček odvisol vo vzduchu spolu so zmyslom Francúzovho preslovu. Odrazu som vedel, že je to hudba z filmu Amelie. Ešte pred odchodom vlaku som absolvoval maratón po parížskych obchodoch s muzikou. Bez toho disku by som sa domov proste nevrátil!
| 20011209 - 20011210, Paris, France | ||
